V stredu pred Veľkou nocou sme mali na Narnii veľký opening. Pani učiteľka Kristína Uhlíková spolu s violončelistom Jozefom Luptákom rozprávali – prostredníctvom hudby a slov – príbeh výnimočnej ženy menom Matka Alžbeta. Zazneli skladby Ernesta Blocha (Modlitba), Vladimíra Godára (O Crux) a Johna Tavenera (Threnos), ako aj vlastná improvizácia Jozefa Luptáka. Pani učiteľka potom povedala podobný príbeh o väzení, v ktorom v skutočnosti sedí každý z nás. Do tohto väzenia prichádza človek, ktorý nám hovorí, že to vezme na seba, všetko, čo sme spravili – keď sme sa hádali so súrodencami, keď sme kričali na rodičov, keď sme ohovárali spolužiakov, keď sme podvádzali na teste, keď sme nadávali, klamali, vyrušovali, posmievali sa… – to všetko je nám odpustené, dostávame šancu začať odznova. Príbeh Veľkej noci je príbehom toho človeka, ktorý prišiel do nášho väzenia a povedal, že môžeme odísť, že to vezme za nás, že je všetko odpustené. Tým človekom je Ježiš, Boží Syn, ktorý zomrel, ale nezostal v hrobe – vstal z mŕtvych. Je to príbeh s happyendom, ktorý môže zažiť každý z nás.
Matka Alžbeta (prerozprávané podľa básne Milana Jurču)
Volám sa matka Alžbeta a som mníška.
Bývam v kláštore spolu ostatnými mníškami,
Dni trávim modlitbami a čítaním Biblie.
Medzi ľudí chodím málo.
Telefonovali z väznice. Zajtra ráno má byť zastrelená žena.
Treba jej dať poslednú útechu.
Poslali mňa ako predstavenú kláštora.
Čo jej poviem? Aké slová utešia človeka tesne pred smrťou?
Musím jej povedať o večnosti, o nádeji, ktorú môže nájsť v Bohu.
Smrťou sa predsa život nekončí!
Ak uverí v Boha, on jej odpustí a bude žiť večne s ním.
Áno, to jej poviem.
Kráčala som k väznici a vonku bolo krásne.
Slnko svietilo, tráva sa akurát začínala meniť zo sivej na zelenú,
v stromoch spievali vtáky, začínala sa jar.
Na ulici som zazrela malé dieťa,
ktoré s radosťou utekalo k rodičom.
Odvšadiaľ ku mne život vystieral ruky
a ja by som najradšej poskočila od radosti.
No múry väznice ma priviedli späť do reality.
Boli vysoké, s ostnatými drôtmi na vrchu.
Za nimi sivé budovy s malými oknami, ktoré na mňa ponuro hľadeli.
Vonku akýsi strážnik cvičil psa.
Vošla som, hoci sa vo mne dvíhala vlna odporu a paniky.
Nechcem tu byť. Čo ak sa už nebudem môcť dostať von?
Spomenula som si,
ako ma raz, keď som bola malá,
bratia zo žartu zatvorili v kôlni.
Bola tam tma a ja som sa strašne bála.
Kričala som dovtedy, kým neprišli rodičia a nevyslobodili ma.
Chalani dostali riadny výprask.
Ale ja som sa odvtedy bála malých uzatvorených priestorov.
Medzitým ma strážnik doviedol ku dverám
a už nebolo času rozoberať spomienky.
Krátko som sa pomodlila,
aby mi Boh dal silu prekonať môj strach,
a vstúpila do cely.
Na prični sedela tá žena.
Neviem, čo som čakala, ale jej vzhľad ma prekvapil.
Predstavovala som si ju inak.
Bola mladá a pekná. Mala veľké hnedé oči a pôsobila útlo,
takmer ako dievčatko.
Vstala a mlčky na mňa hľadela.
„Viem, že máte zomrieť,“ povedala som.
Hlas sa mi v tom okamihu zlomil a do očí mi vstúpili slzy.
„Viem, že máte zomrieť, ale… v skutočnosti zomiera iba naše telo.
Duša je večná.
Po smrti sa stretnete s Bohom a ak veríte,
že za vás zomrel, že zomrel za vaše hriechy, budete žiť.“
„ O čom to rozprávate? Ja v Boha neverím!
A moje hriechy? Žila som, ako som najlepšie vedela, za daných okolností.
Nechoďte na mňa s týmito svätými rečičkami!“
Postupne zvyšovala hlas až sa celkom rozkričala:
„Čo vy viete o živote?
Zavreli ste sa pred svetom, žijete si v kláštore
a kašlete na skutočných ľudí.
Všetko, čo viete, sú len slová.
Modlitby a slová,
zbožné piesne a slová,
kázne a slová.
Slovami nás odprevádzate do hrobu!“
Zrazu som nevedela, čo povedať.
Cítila som, akoby ma ktosi ovalili,
akoby som bola v sne a nedokázala rozprávať,
hoci som veľmi chcela.
Žena na mňa hľadela blýskajúcimi očami a čakala,
ako zareagujem na jej výzvu.
„Ja… skúsim to povedať inak.
Keď som sem išla, videla som na ulici dieťa.
Radostne utekalo k rodičom.
Boh je náš Otec. Túži po tom, aby sme…“
„Dieťa?!“ prerušila ma a vzápätí sa rozplakala.
„Moje deväťmesačné dieťa budú vychovávať cudzí ľudia.
Prečo? Prečo má ono trpieť?
Ako sa Boh môže na to dívať?
Nech sa nedíva, nech zasiahne!
Nech mi dajú milosť a nech ma pošlú domov.
Nech Boh urobí zázrak!
Neurobí. Nič neurobí.
Vy ešte niečo poviete,
rozlúčite sa so mnou
a pôjdete sa modliť medzi svoje múry.
Ale ja tu zostanem a skôr než ma popravia,
umriem od bolesti a túžby.
Nastalo ticho.
V zúfalstve som sa obrátila k Bohu.
A Boh?
Boh ma zobral do dlaní a díval sa.
Díval sa mi do očí, zavolal moje meno.
Čo to hovorí? To nemôže myslieť vážne!
V duchu som zakričala NIE!
Chcela som zavolať na strážnika a rozbehnúť sa preč,
zdalo sa mi, akoby sa múry zo všetkých strán na mňa valili
a na chvíľu som sa cítila presne tak ako pred rokmi.
Pred očami sa mi zatmelo, zdalo sa, akoby uplynuli roky,
hoci v skutočnosti to bolo iba pár sekúnd.
Zrazu som bola zvláštne pokojná:
„Pani, Boh vás počul a on urobí zázrak,
o ktorý ho žiadate.
Ja si oblečiem vaše šaty a vy zasa tie moje.
Vyjdete z väznice –
dôležité je, aby ste sa tvárili úplne normálne.
Ja tu zostanem a… zomriem miesto vás.
Nie, nemáme čas,
neodporujte,
ja to musím urobiť, Boh ma o to požiadal,
pred chvíľou som sa s ním rozprávala.
On je skutočný, je tu!
Pochopte, keď zomriem, stretnem sa s ním.“
Trasúcimi rukami som si zapla gombíky jej väzenských šiat
a pomohla som jej obliecť si habit.
Nevládala hovoriť, iba plakala ako dieťa.
A potom sme chvíľu stáli oproti sebe
a to už som nebola ja
a to už nebola ona.
Všetko sa zmenilo.
Objali sme sa a ona zašepkala: „Ďakujem.“
Prišiel strážnik, dvere sa zatvorili a ja som zostala sama.
Bože, kde si? Čo som to urobila?
A Boh mi ticho spieval pieseň o láske.
Sú štyri hodiny ráno.
Na dvore väznice počuť ostrý hlas.
Muži berú pušky, vkladajú náboje.
Privádzajú ženu.
Zaznie povel a výstrely, pád k zemi.
K telu príde lekár a povie jediné slovo: Zomrela.
Vojaci odchádzajú a nevedia,
že matka Alžbeta v skutočnosti žije.
