Dobrá správa pre školu a žiakov:
Intelekt nie je prekážkou hravosti a naopak, obrazotvornosť nevylučuje rozum.
V hravosti detí sa prirodzene spájajú – integrujú práve tieto dve stránky, ktoré by mali byť prítomné v každom z nás: Prekračovanie všednodennej schémy
1. cestou radostného objavovania nových vecí, nad ktorými neprestávame žasnúť a zároveň
2. zodpovednosťou za to, čo práve robím. Dôrazom, ktorý je existencionálne úprimný a preto vážny, lebo od neho sa odvinie moja budúcnosť, smerujúca až do večnosti.
Je to vzrušujúce hľadanie, ktoré má rozmery: prítomno-budúce a zároveň hravo-vážne.
Tieto stránky spájajú nás – učiteľov, deti i rodičov – do jednej prirodzenej komunity, ktorú nerozdeľuje ani vek, ani skúsenosť, len miera našej úprimnosti na ceste za týmto životným dobrodružstvom. Škola s takýmto duchom môže byť vhodným podnetom pre deti, aby ich cesta k zrelosti mala správny smer a pre nás dospelých pripomenutím, že najlepší spôsob ako niesť zodpovednosť za deti, je robiť svoje malé či veľké osobné rozhodnutia viditeľne pred Bohom i očami detí. C. S. Lewis bol takýmto žiakom v Božej škole a zároveň partnerom a prirodzenou autoritou pre nás – spoluhľadačov cesty k Cieľu. Používa pritom prirovnanie: “Keď sa stratíme v lese, smerovník je skvelá vec. Ten, kto ho zbadá prvý, vykríkne: `Pozrite sa!` Všetci sa okolo neho zhromaždia a prizerajú sa. Ale keď sme cestu našli a míňame ukazovatele trasy v pravidelných odstupoch, nezastavujeme sa už, lebo nám dodávajú odvahu pokračovať…”
Veríme, že aj naša škola môže byť takýmto príspevkom. Pomocou k tomu, aby sa radostná a šťastná zložka detstva podobne ako u C. S. Lewisa mohla neskôr v dospelosti navrátiť v podobe nášho zrelého, vedomého a slobodného rozhodnutia ísť cestou, na ktorú sme boli pôvodne vyslaní, a ktorá vedie do krajiny Pravdy, do Narnie.
